Moje NIE

Nie je slovo, ktoré ma roky dusilo v krku. Cítila som ho tam ako malý kameň – vždy pripravený vystreliť, ale takmer nikdy nevypustený. Nie preto, že by som ho nevedela vysloviť. Ale preto, že som si myslela, že nesmiem. Lebo budem zlá. Sebecká. Tvrdá. Nedostupná. Neochotná. A že ma prestanú mať radi.

A tak som roky hovorila „áno“ veciam, ktoré som cítila ako „nie“. Chodila som tam, kam som nechcela, počúvala, čo ma zraňovalo, dávala, hoci som bola prázdna. A hoci navonok všetko vyzeralo fajn, vo vnútri som ticho kričala.

Potom prišiel zlom. Neviem presne kedy – možno to bolo vtedy, keď som večer zaspávala a premýšľala, kde som sa zase stratila. Alebo vtedy, keď som sa pristihla, že sa usmievam, hoci by som najradšej ušla. Alebo vtedy, keď som začala cítiť hnev – nie na druhých, ale na seba.

A tak som to skúsila. Najprv potichu, nesmelo, s ospravedlnením. Moje prvé NIE nebolo víťazné. Bolo krehké. Ale bolo moje. A ten pocit... bol ako nádych po dlhom zadržiavaní dychu.

Postupne som si začala uvedomovať, že moje NIE neublíži, ak vychádza z úcty – ku mne aj k druhému. Že NIE nemusí byť koncom – môže byť začiatkom. Čistého vzťahu, nového rozhodnutia, pravdivejšieho života.

Moje NIE nie je proti niekomu. Je za mňa. Je to spôsob, ako si chrániť energiu, čas, srdce. Je to jazyk sebaúcty.

A tak dnes viem, že keď poviem NIE, zároveň hovorím ÁNO – sebe. Svojej pravde. Svojmu pokoju. Svojmu životu.

A to je ten najkrajší dar, aký si viem dať.