Keď ticho hovorí viac než slová

Ticho je zvláštna vec. Vie byť nepríjemné, trápne, ťaživé. A zároveň liečivé, objímajúce, hlboké. Záleží len na tom, z akého miesta ho v sebe prijmeme.

Kedysi som sa ticha bála. Vypĺňala som ho rečami, otázkami, vysvetľovaním. Len aby bolo jasno. Aby som bola pochopená. Aby som náhodou niekoho neurazila. Aby som bola... „dobrá“.

Lenže čím viac som hovorila, tým menej som počula – seba.

Až som raz zostala v tichu. Nie preto, že som chcela. Ale preto, že už nebolo čo povedať. Slová zrazu nemali silu. A ja som len sedela, dýchala, a... počúvala. Najprv zvuky okolo. Potom tie vo mne.

A tam – medzi nádychom a výdychom – som po dlhej dobe začula samu seba. Nepotrebovala som nič vysvetliť. Nepotrebovala som súhlas. Len byť. V tichu. V prítomnosti. V pravde.

Ticho mi začalo ukazovať veci, ktoré slová vždy prekrútili. Ticho mi dalo priestor cítiť, vnímať, precítiť. Ticho bolo zrkadlom. Láskavým aj krutým. Ale pravdivým.

Odvtedy ho vyhľadávam. Nie ako útek, ale ako návrat. Keď neviem, čo ďalej – ticho. Keď neviem, čo povedať – ticho. Keď som vyčerpaná zo všetkých „musím“ – ticho.

Ticho hovorí. A niekedy presnejšie, než tisíc slov. Stačí mu len načúvať.